To, po čom kráčam, čo mi uniká pomedzi prsty
2024, koncept umeleckého projektu
Centrálnym motívom umeleckého projektu To, po čom kráčam, čo mi uniká pomedzi prsty je pôda, hlina, zem, zemina ako fenomén, na ktorý je možné nazerať z viacerých uhlov. Pôda v chápaní zdroja obživy môže viesť k ambivalentným asociáciám. Tie môžu byť na jednej strane spojené s definíciou hliny ako niečoho obyčajného, všedného, a na druhej strane môžu asociácie viesť k vnímaniu pôdy ako elementárnej, unikátnej, vzácnej hmoty nevyhnutnej pre život a prežitie. Práve všednosť a samozrejmosť všadeprítomnej hliny jej, paradoxne, vo všeobecnosti udeľuje status nepovšimnutého a banálneho. K pôde sa staviame ako k samozrejmosti, neuvedomujúc si jej hlboký význam. Podľa biológov vytváranie úrodnej vrstvy pôdy trvá tisícky rokov, jej detoxikácia môže mať trvanie aj niekoľko desaťročí.
V súvislosti s pôdou, ako leitmotívom celého projektu, sa otvára viacero transdisciplinárnych tém, ako napríklad: environmentálno-hospodárske otázky súvisiace s developerskou činnosťou (napr. výstavba logistických centier na úrodnej zemi); otázky spätosti s pôdou nie len v zmysle zakorenenia, ale aj prirodzenej túžby človeka pracovať s pôdou (podľa psychológov práca s hlinou prináša mentálne uspokojenie, uvoľnenie a radosť); z medicínskeho hľadiska je záhradkárčenie, a teda priamy dotyk so zemou holými rukami zdrojom pre zdravý mikrobióm človeka; hlina ukrýva a často aj konzervuje artefakty, ktoré sú dôležitým dokladom života ľudí v minulosti; je pamäťou Zeme a odkazom na jej vývojové obdobia; pôda v jej rôznom zložení je zdrojom maliarskych pigmentov, ale aj hmôt vhodných na keramiku a pod.
S touto bohato rozvetvenou témou uvažujem v intenciách Hansenovej otvorenej formy, ktorá poskytuje ideálny priestor rozvinúť viaceré vrstvy buď simultánne, cirkulárne, alebo lineárne.
Odkrývanie jednotlivých tém by bolo formou rôzne štruktúrovaných eventov a umeleckých, prevažne samo-organizovaných workshopov, počas ktorých by participanti formovali inštaláciu. Vizualita umeleckého výstupu teda nie je fixne daná, ale by sa priebežne transformovala v závislosti od zásahu divákov (podobne riešená bola aj štruktúra art-edukačného projektu ADD-SHARE-LEARN).
Východiskovým momentom tejto metabolizujúcej inštalácie je tzv. iniciačná inštalácia, ktorá tvorí základ a od ktorej sa odvíjajú ostatné aktivity a možné vizuálne roviny.
Statickejšou verziou realizácie projektu je set od seba nezávislých výstav v rôznych inštitúciách, kde by sa témy súvisiace s leitmotívom postupne rozvíjali.
V súvislosti s pôdou, ako leitmotívom celého projektu, sa otvára viacero transdisciplinárnych tém, ako napríklad: environmentálno-hospodárske otázky súvisiace s developerskou činnosťou (napr. výstavba logistických centier na úrodnej zemi); otázky spätosti s pôdou nie len v zmysle zakorenenia, ale aj prirodzenej túžby človeka pracovať s pôdou (podľa psychológov práca s hlinou prináša mentálne uspokojenie, uvoľnenie a radosť); z medicínskeho hľadiska je záhradkárčenie, a teda priamy dotyk so zemou holými rukami zdrojom pre zdravý mikrobióm človeka; hlina ukrýva a často aj konzervuje artefakty, ktoré sú dôležitým dokladom života ľudí v minulosti; je pamäťou Zeme a odkazom na jej vývojové obdobia; pôda v jej rôznom zložení je zdrojom maliarskych pigmentov, ale aj hmôt vhodných na keramiku a pod.
S touto bohato rozvetvenou témou uvažujem v intenciách Hansenovej otvorenej formy, ktorá poskytuje ideálny priestor rozvinúť viaceré vrstvy buď simultánne, cirkulárne, alebo lineárne.
Odkrývanie jednotlivých tém by bolo formou rôzne štruktúrovaných eventov a umeleckých, prevažne samo-organizovaných workshopov, počas ktorých by participanti formovali inštaláciu. Vizualita umeleckého výstupu teda nie je fixne daná, ale by sa priebežne transformovala v závislosti od zásahu divákov (podobne riešená bola aj štruktúra art-edukačného projektu ADD-SHARE-LEARN).
Východiskovým momentom tejto metabolizujúcej inštalácie je tzv. iniciačná inštalácia, ktorá tvorí základ a od ktorej sa odvíjajú ostatné aktivity a možné vizuálne roviny.
Statickejšou verziou realizácie projektu je set od seba nezávislých výstav v rôznych inštitúciách, kde by sa témy súvisiace s leitmotívom postupne rozvíjali.
The central motif of the artistic project That Which I Walk Upon, That Which Slips Through My Fingers is soil, earth, dirt – as a phenomenon that can be viewed from multiple perspectives. Soil, understood as a source of sustenance, can evoke ambivalent associations. On the one hand, it may be perceived as something ordinary and mundane, while on the other, it can be seen as an elemental, unique, and precious matter essential for life and survival. Paradoxically, the very ubiquity and ordinariness of soil often render it overlooked and trivialized. We tend to take soil for granted, failing to recognize its profound significance. According to biologists, it takes thousands of years for a fertile layer of soil to form, and its detoxification can take several decades.
In connection with soil as the leitmotif of the entire project, several transdisciplinary themes emerge, such as: environmental and economic questions related to development activities (e.g., the construction of logistics centers on fertile land); the relationship to soil not only in terms of rootedness but also in terms of the natural human desire to work with soil (psychologists say that working with clay brings mental satisfaction, relaxation, and joy); from a medical perspective, gardening – and thus direct contact with the earth using bare hands – supports a healthy human microbiome; soil conceals and often preserves artifacts that serve as vital records of past human life; it is the memory of the Earth and a reference to its developmental epochs; depending on its composition, soil is also a source of pigments used in painting, as well as materials suitable for ceramics, and so on.
With this richly branched theme, I reflect within the framework of Hansen's concept of the open form, which provides an ideal space to develop multiple layers – whether simultaneously, cyclically, or linearly.
The unfolding of individual themes would take the form of variously structured events and primarily self-organized artistic workshops, during which participants would co-create the installation. The visual outcome of the artwork would thus not be fixed but would continuously transform depending on the involvement of viewers (a similar approach was applied in the structure of the art-educational project ADD-SHARE-LEARN).
The starting point of this metabolizing installation is the so-called "initiating installation," which serves as the foundation from which all other activities and possible visual dimensions evolve.
A more static version of the project’s realization would be a set of independent exhibitions in different institutions, where themes related to the leitmotif would be gradually developed.
In connection with soil as the leitmotif of the entire project, several transdisciplinary themes emerge, such as: environmental and economic questions related to development activities (e.g., the construction of logistics centers on fertile land); the relationship to soil not only in terms of rootedness but also in terms of the natural human desire to work with soil (psychologists say that working with clay brings mental satisfaction, relaxation, and joy); from a medical perspective, gardening – and thus direct contact with the earth using bare hands – supports a healthy human microbiome; soil conceals and often preserves artifacts that serve as vital records of past human life; it is the memory of the Earth and a reference to its developmental epochs; depending on its composition, soil is also a source of pigments used in painting, as well as materials suitable for ceramics, and so on.
With this richly branched theme, I reflect within the framework of Hansen's concept of the open form, which provides an ideal space to develop multiple layers – whether simultaneously, cyclically, or linearly.
The unfolding of individual themes would take the form of variously structured events and primarily self-organized artistic workshops, during which participants would co-create the installation. The visual outcome of the artwork would thus not be fixed but would continuously transform depending on the involvement of viewers (a similar approach was applied in the structure of the art-educational project ADD-SHARE-LEARN).
The starting point of this metabolizing installation is the so-called "initiating installation," which serves as the foundation from which all other activities and possible visual dimensions evolve.
A more static version of the project’s realization would be a set of independent exhibitions in different institutions, where themes related to the leitmotif would be gradually developed.
Som tu už tisíce rokov
I Have Been Here for Thousands Years
2024, Artrooms Moravany 6, Slovenské Benátky. Umenie mystifikácie,
variabilné rozmery, sochárska hlina, dve audiostopy
2024, Artrooms Moravany 6, Slovak Venice. The Art of Mystification,
variable dimensions, sculptural clay, two audio tracks
Zuzana Branišová, Roman Gajdoš, Erik Michalčík
V projekte s názvom Som tu už tisíce rokov prostredníctvom kumulovania objektov referujúcich k ženskému torzu a zvukovým stopám uvažujeme o základných mechanizmoch, ktoré môžu viesť k tzv. mystifikácii. Podľa výkladového slovníka je slovo mystifikácia interpretované ako zámerné klamanie, oklamanie nepravdivou správou či ako zahmlievanie skutočnosti.
Skreslenie a deformácia faktu či dokonca iba autentický pohľad na jednu a tú istú vec je nosnou myšlienkou projektu, ktorú komunikujeme cez hlinené objekty-sošky a audiom s nahovorenými textami vytvorených s pomocou AI.
Drobné hlinené plastiky sú delegovaných dielom návštevníkov výstavy, ktorí počas nej môžu modelovať. Podstatou tejto aktivity je vytvorenie konkrétnej veci na základe predstavy o nej samotnej. Podnetom pre modelovanie plastík je audio, ktorého obsahom je priama reč známeho pravekého artefaktu viažuceho sa k Moravanom nad Váhom. Text je značne patetický a prehlbuje stereotypy ohľadom plastík tohto typu.
Je evidentné, že hlinené torzá evokujú praveké venuše, no v inštalácii sa nikde o tomto fakte explicitne nedozvieme. Môžeme iba tušiť, domnievať sa, hádať a zároveň si sami v sebe potvrdzovať, že v kontexte prostredia „určite“ ide o známu pravekú sošku. Je to skutočne tak?
Inštalácia má dve základné vrstvy uvažovania. Na jednej strane ide o nevedomú mystifikáciu zo strany participujúcich subjektov, ktoré sošky vytvárajú, na strane druhej sú tieto výtvory následne interpretované nahovoreným textom, ktorý celé dielo posúva do absurdnej pseudohistorickej roviny.
Skreslenie a deformácia faktu či dokonca iba autentický pohľad na jednu a tú istú vec je nosnou myšlienkou projektu, ktorú komunikujeme cez hlinené objekty-sošky a audiom s nahovorenými textami vytvorených s pomocou AI.
Drobné hlinené plastiky sú delegovaných dielom návštevníkov výstavy, ktorí počas nej môžu modelovať. Podstatou tejto aktivity je vytvorenie konkrétnej veci na základe predstavy o nej samotnej. Podnetom pre modelovanie plastík je audio, ktorého obsahom je priama reč známeho pravekého artefaktu viažuceho sa k Moravanom nad Váhom. Text je značne patetický a prehlbuje stereotypy ohľadom plastík tohto typu.
Je evidentné, že hlinené torzá evokujú praveké venuše, no v inštalácii sa nikde o tomto fakte explicitne nedozvieme. Môžeme iba tušiť, domnievať sa, hádať a zároveň si sami v sebe potvrdzovať, že v kontexte prostredia „určite“ ide o známu pravekú sošku. Je to skutočne tak?
Inštalácia má dve základné vrstvy uvažovania. Na jednej strane ide o nevedomú mystifikáciu zo strany participujúcich subjektov, ktoré sošky vytvárajú, na strane druhej sú tieto výtvory následne interpretované nahovoreným textom, ktorý celé dielo posúva do absurdnej pseudohistorickej roviny.
In the project titled I Have Been Here for Thousands of Years, we explore the fundamental mechanisms that can lead to so-called mystification through the accumulation of objects referencing the female torso and accompanying sound recordings. According to the dictionary definition, mystification is understood as deliberate deception, misleading through false information, or obscuring reality.
The distortion and deformation of fact—or even just an authentic but singular perspective on the same subject—is the core idea of the project. This is communicated through clay figurines and audio recordings featuring spoken texts generated with the help of AI.
The small clay sculptures are created as delegated artworks by visitors to the exhibition, who are invited to model their own pieces during the show. The essence of this activity lies in creating a specific object based solely on an internal idea or imagined form. The impulse for this sculpting process is an audio recording in which a famous prehistoric artifact associated with Moravany nad Váhom speaks directly. The text is deliberately exaggerated and sentimental, deepening the stereotypes commonly linked to figurines of this kind.
The clay torsos clearly evoke prehistoric "Venuses," yet this connection is never explicitly stated within the installation. The audience is left to sense, guess, and assume—perhaps even convince themselves—that, given the context, this must certainly refer to a well-known prehistoric figure. But is that really the case?
The installation operates on two fundamental interpretive levels. On one hand, there is the unconscious mystification on the part of the participating individuals who create the figurines. On the other hand, these creations are subsequently reinterpreted through narrated text, shifting the entire work into a realm of absurd pseudo-historical narrative.
The distortion and deformation of fact—or even just an authentic but singular perspective on the same subject—is the core idea of the project. This is communicated through clay figurines and audio recordings featuring spoken texts generated with the help of AI.
The small clay sculptures are created as delegated artworks by visitors to the exhibition, who are invited to model their own pieces during the show. The essence of this activity lies in creating a specific object based solely on an internal idea or imagined form. The impulse for this sculpting process is an audio recording in which a famous prehistoric artifact associated with Moravany nad Váhom speaks directly. The text is deliberately exaggerated and sentimental, deepening the stereotypes commonly linked to figurines of this kind.
The clay torsos clearly evoke prehistoric "Venuses," yet this connection is never explicitly stated within the installation. The audience is left to sense, guess, and assume—perhaps even convince themselves—that, given the context, this must certainly refer to a well-known prehistoric figure. But is that really the case?
The installation operates on two fundamental interpretive levels. On one hand, there is the unconscious mystification on the part of the participating individuals who create the figurines. On the other hand, these creations are subsequently reinterpreted through narrated text, shifting the entire work into a realm of absurd pseudo-historical narrative.
foto: Zuzana Branišová
Náučný chodník
2024, projekt pre Umenie na mieste X
Zuzana Branišová, Roman Gajdoš, Erik Michalčík
Prechádzanie krajinou a jej bezprostredné objavovanie je nosným prvkom projektu. Samotné premiestňovanie sa niekam, potulovanie sa je nad samotnou destináciou, teda miestom, ktoré je konsenzuálne atraktívne a stáva sa cieľom cesty. Potulky po krajine sú v rámci projektu zdanlivo bezcielne. Do popredia staviame (ako cieľ cesty) zotrvanie v krajine, fyzickú i psychickú prítomnosť. Koncept prítomnosti a všednosti vizualizujeme prostredníctvom piatich zastávok (objektov). Čiastočne preberáme podobu náučného chodníka, ktorý však v rámci informačných zastavení nehovorí iba o okolí, v ktorom sa subjekt prechádzajúci krajinou nachádza, ale aj o samotnom chodcovi, návštevníkovi. V definícii náučných chodníkov sa píše, že jedným zo základných cieľov ich tvorby je primäť ich užívateľa ku konfrontácii medzi teoretickými poznatkami získanými z informačných panelov chodníka, publikovaných sprievodcov alebo letákov a realitou (krajinou), v ktorej sa práve nachádza a pozoruje ju. Zabývaním sa v štandardizovanom vzorci náučného chodníka dielo pracuje najmä s diváckymi predpokladmi a očakávaniami, pretože informácie, ktoré sú k dispozícii sú subjektivizované, spojené s prežívaním chôdze krajinou.
Na samotné objekty, zastávky náučného chodníka, výraznejšie neupozorňujeme, neoddeľujeme ich od ostaného okolia.Sú takmer nerozpoznateľné a vďaka priehľadnosti a obsahu schránok splývajú s okolím.
Objekty-zastávky svojím obsahom tautologicky referujú k svojmu okoliu a vďaka princípom wardovej skrinky vytvárajú samostatný ekosystém. Objekty sú vizuálne jednoduché a konštrukčne pozostávajú z kovového rámu a uzatvoreného skleneného kvádra (cca 100 x 50 x 20 cm). Vnútri sklenenej vitríny sú vložené sondy- kusy hliny s miestnym porastom, s ktorými sa ďalej nemanipuluje. Prirodzenými prírodnými procesmi vznikne vnútri skriniek vlastný ekosystém, svet vo svete. Miesto, ktoré je mimo všetkých ostatných miest danej lokality, no zároveň tieto miesta v sebe zahŕňa.
V objektoch-zastávkach je teda vystavený fragment krajiny, no jeho ďalšie fungovanie je od okolia nezávislé. Obyčajnosť obsahu sklenených skriniek je v opozícii k spektakularite atraktívnych turistických lokalít. Túto všednosť podporuje aj text umiestnený na skle, ktorý nie je založený na faktoch, ale na akomsi vnútornom prežívaní návštevníka a jeho vnímaní miesta. Chodec sa, na rozdiel od turistických informačných tabúľ, nedozvedá novú informáciu, vysvetlenie, nezíska poznatok, ale sa pomocou nich koncentruje na to, kde sa práve nachádza a čo sa okolo neho v tom momente v krajine odohráva. Či už je to viac alebo menej banálne.
Na samotné objekty, zastávky náučného chodníka, výraznejšie neupozorňujeme, neoddeľujeme ich od ostaného okolia.Sú takmer nerozpoznateľné a vďaka priehľadnosti a obsahu schránok splývajú s okolím.
Objekty-zastávky svojím obsahom tautologicky referujú k svojmu okoliu a vďaka princípom wardovej skrinky vytvárajú samostatný ekosystém. Objekty sú vizuálne jednoduché a konštrukčne pozostávajú z kovového rámu a uzatvoreného skleneného kvádra (cca 100 x 50 x 20 cm). Vnútri sklenenej vitríny sú vložené sondy- kusy hliny s miestnym porastom, s ktorými sa ďalej nemanipuluje. Prirodzenými prírodnými procesmi vznikne vnútri skriniek vlastný ekosystém, svet vo svete. Miesto, ktoré je mimo všetkých ostatných miest danej lokality, no zároveň tieto miesta v sebe zahŕňa.
V objektoch-zastávkach je teda vystavený fragment krajiny, no jeho ďalšie fungovanie je od okolia nezávislé. Obyčajnosť obsahu sklenených skriniek je v opozícii k spektakularite atraktívnych turistických lokalít. Túto všednosť podporuje aj text umiestnený na skle, ktorý nie je založený na faktoch, ale na akomsi vnútornom prežívaní návštevníka a jeho vnímaní miesta. Chodec sa, na rozdiel od turistických informačných tabúľ, nedozvedá novú informáciu, vysvetlenie, nezíska poznatok, ale sa pomocou nich koncentruje na to, kde sa práve nachádza a čo sa okolo neho v tom momente v krajine odohráva. Či už je to viac alebo menej banálne.
Náhodné krajiny
2020, Čepan Gallery, Trnava
Projekt Náhodné krajiny sleduje prirodzenú krajinotvorbu v urbánnom prostredí. Názov odkazuje na zabudnuté miesta, kde náletové dreviny a trávy slobodne a autonómne rastú. Náhodné krajiny, na rozdiel od kultivovanej mestskej zelene, nie sú regulované a ani kontrolované človekom. Tieto temporálne zelené zóny majú rôznu mierku. Cez niektoré môžeme fyzicky prechádzať, iné navštívime iba pohľadom.
Výstavný projekt v sebe zahŕňa niekoľko významových rovín. Od aktuálnych environmentálnych tém, kde sa ponúka do diskusie možnosť koexistencie náhodnej zelene s oficiálnou výsadbou (sprevádzaná nepriamou kritikou tzv. greenwashingu) až po viaceré konotácie smerujúce k spoločensko-kultúrnym otázkam, kde rastliny (v ich viditeľnej i neviditeľnej podobe) poskytujú široký register metafor a alúzií.
Pojekt bol realizovaný v kurátorskej spolupráci s Erikom Michalčíkom.
https://www.cepangallery.sk/vystava/zuzana-branisova-nahodne-krajiny/
Výstavný projekt v sebe zahŕňa niekoľko významových rovín. Od aktuálnych environmentálnych tém, kde sa ponúka do diskusie možnosť koexistencie náhodnej zelene s oficiálnou výsadbou (sprevádzaná nepriamou kritikou tzv. greenwashingu) až po viaceré konotácie smerujúce k spoločensko-kultúrnym otázkam, kde rastliny (v ich viditeľnej i neviditeľnej podobe) poskytujú široký register metafor a alúzií.
Pojekt bol realizovaný v kurátorskej spolupráci s Erikom Michalčíkom.
https://www.cepangallery.sk/vystava/zuzana-branisova-nahodne-krajiny/
