Som tu už tisíce rokov
I Have Been Here for Thousands Years
2024, Artrooms Moravany 6, Slovenské Benátky. Umenie mystifikácie,
variabilné rozmery, sochárska hlina, dve audiostopy
2024, Artrooms Moravany 6, Slovak Venice. The Art of Mystification,
variable dimensions, sculptural clay, two audio tracks
Zuzana Branišová, Roman Gajdoš, Erik Michalčík
V projekte s názvom Som tu už tisíce rokov sa prostredníctvom kumulovania objektov referujúcich k ženskému torzu a zvukových stôp tematizujú základné mechanizmy, ktoré môžu viesť k tzv. mystifikácii.
Podľa výkladového slovníka možno pojem mystifikácia chápať ako zámerné klamanie, oklamanie nepravdivou správou alebo ako zahmlievanie skutočnosti.
Inštalácia však s týmto pojmom nepracuje v rovine vedomého zavádzania, ale v jemnejšej polohe neúmyselnej deformácie, interpretačného posunu a obrazotvornosti, ktorá sa aktivuje pri počúvaní príbehov.
Nosnou myšlienkou projektu je skreslenie, prekrútenie faktu, prípadne situácia, v ktorej sa jeden a ten istý podnet rozpadá do viacerých možných interpretácií. Táto rovina je sprostredkovaná prostredníctvom drobných hlinených objektov, plastík ženských torz, a zvukovej zložky pozostávajúcej z dvoch súčasne znejúcich hlasov.
Dielo tak uvažuje, ako sa predstava o objekte formuje na základe čiastkovej informácie, kultúrnej skúsenosti, kolektívnej vedomosti, priestorovej situácie a vlastnej imaginácie.
Drobné hlinené plastiky vznikali ako delegované dielo návštevníkov výstavy, ktorí sa počas jej trvania mohli zapojiť do modelovania.
Podstatou tejto aktivity bolo vytvorenie konkrétneho objektu na základe hovoreného slova.
Pri stole s pripravenými hlinenými hrudami znie ženský hlas, ktorý k poslucháčovi prehovára v prvej osobe. Subjekt sa nikde jednoznačne nepredstavuje, no zo spôsobu sebapopisu, z kontextu inštalácie a z kultúrnej spojitosti pravekej venuše s lokalitou Moravany nad Váhom sa ponúka predpoklad, že ide práve o ňu. Táto identifikácia však nie je explicitne potvrdená. Zostáva domnienkou, ktorú si návštevník vytvára na základe naučených obrazov, historických asociácií a kolektívnej pamäti.
Základný princíp sa dá prirovnať k situácii počúvania príbehu, kde hovorené slovo spúšťa imagináciu a každý poslucháč si na jeho základe vytvára vlastný sled obrazov. Pri počúvaní toho istého rozprávania si rôzni ľudia predstavujú odlišné prostredia, postavy, tvary či detaily. V kontexte projektu sa tento mechanizmus prenáša do modelovania. Jeden audiozáznam sa stáva spoločným východiskom pre viaceré vizuálne reakcie, pričom každá plastika predstavuje inú materializovanú podobu tej istej, no faktograficky neistej predstavy.
Druhá zvuková stopa, čítaná starším mužským hlasom, znie z okolia stola s hotovými artefaktmi. Prednášaný text je odborne formulovaný a evokuje jazyk výkladu, komentára alebo muzeálnej interpretácie. Tento hlas dodatočne rámcuje vzniknuté objekty a posúva ich do oblasti zdanlivej historickej či odbornej vierohodnosti. Čítaný text plynulo strieda fakty s fikciou, pričom hranica medzi nimi nie je jasne označená. Poslucháč je tak vystavený neistote, či počúva pravdivú informáciu, fabuláciu alebo ich vzájomné prelínanie.
Priestorová organizácia oboch zvukových stôp nie je náhodná. Ženský hlas vychádza z miesta tvorby, teda od stola s nespracovanou hlinou. Mužský hlas znie z miesta, kde sú kumulované už hotové artefakty. Hoci oba hlasy vychádzajú z iných zdrojov, v priestore sa navzájom prelínajú a zlievajú do jedného zvukového poľa. Vzniká tak nejednoznačná situácia medzi výzvou k tvorbe, vnútorným hlasom objektu, autoritatívnym komentárom a pseudohistorickou interpretáciou. Divák sa nepohybuje medzi dvoma oddelenými informáciami, ale v prostredí ich vzájomného presakovania.
Mystifikácia sa v inštalácii objavuje vo viacerých rovinách. Prvou je neúmyselné deformovanie obrazu zo strany participujúcich subjektov, ktoré plastiky vytvárajú na základe sprostredkovaného podnetu, vlastnej predstavivosti a kultúrne podmienených predstáv.
Ďalšiu rovinu tvorí následná interpretácia týchto výtvorov prostredníctvom odborne znejúceho mužského hlasu, ktorý celé dielo posúva do absurdnej pseudohistorickej polohy. Tretia vrstva vzniká priamo v priestore, kde sa oba hlasy zlievajú a znemožňujú jednoznačne oddeliť tvorivý podnet od interpretačného rámca. Projekt tak otvára otázku, ako sa z fragmentu, náznaku, stereotypu, kolektívnej vedomosti či autoritatívne pôsobiaceho rozprávania môže stať presvedčivý, hoci fakticky neistý obraz.
Podľa výkladového slovníka možno pojem mystifikácia chápať ako zámerné klamanie, oklamanie nepravdivou správou alebo ako zahmlievanie skutočnosti.
Inštalácia však s týmto pojmom nepracuje v rovine vedomého zavádzania, ale v jemnejšej polohe neúmyselnej deformácie, interpretačného posunu a obrazotvornosti, ktorá sa aktivuje pri počúvaní príbehov.
Nosnou myšlienkou projektu je skreslenie, prekrútenie faktu, prípadne situácia, v ktorej sa jeden a ten istý podnet rozpadá do viacerých možných interpretácií. Táto rovina je sprostredkovaná prostredníctvom drobných hlinených objektov, plastík ženských torz, a zvukovej zložky pozostávajúcej z dvoch súčasne znejúcich hlasov.
Dielo tak uvažuje, ako sa predstava o objekte formuje na základe čiastkovej informácie, kultúrnej skúsenosti, kolektívnej vedomosti, priestorovej situácie a vlastnej imaginácie.
Drobné hlinené plastiky vznikali ako delegované dielo návštevníkov výstavy, ktorí sa počas jej trvania mohli zapojiť do modelovania.
Podstatou tejto aktivity bolo vytvorenie konkrétneho objektu na základe hovoreného slova.
Pri stole s pripravenými hlinenými hrudami znie ženský hlas, ktorý k poslucháčovi prehovára v prvej osobe. Subjekt sa nikde jednoznačne nepredstavuje, no zo spôsobu sebapopisu, z kontextu inštalácie a z kultúrnej spojitosti pravekej venuše s lokalitou Moravany nad Váhom sa ponúka predpoklad, že ide práve o ňu. Táto identifikácia však nie je explicitne potvrdená. Zostáva domnienkou, ktorú si návštevník vytvára na základe naučených obrazov, historických asociácií a kolektívnej pamäti.
Základný princíp sa dá prirovnať k situácii počúvania príbehu, kde hovorené slovo spúšťa imagináciu a každý poslucháč si na jeho základe vytvára vlastný sled obrazov. Pri počúvaní toho istého rozprávania si rôzni ľudia predstavujú odlišné prostredia, postavy, tvary či detaily. V kontexte projektu sa tento mechanizmus prenáša do modelovania. Jeden audiozáznam sa stáva spoločným východiskom pre viaceré vizuálne reakcie, pričom každá plastika predstavuje inú materializovanú podobu tej istej, no faktograficky neistej predstavy.
Druhá zvuková stopa, čítaná starším mužským hlasom, znie z okolia stola s hotovými artefaktmi. Prednášaný text je odborne formulovaný a evokuje jazyk výkladu, komentára alebo muzeálnej interpretácie. Tento hlas dodatočne rámcuje vzniknuté objekty a posúva ich do oblasti zdanlivej historickej či odbornej vierohodnosti. Čítaný text plynulo strieda fakty s fikciou, pričom hranica medzi nimi nie je jasne označená. Poslucháč je tak vystavený neistote, či počúva pravdivú informáciu, fabuláciu alebo ich vzájomné prelínanie.
Priestorová organizácia oboch zvukových stôp nie je náhodná. Ženský hlas vychádza z miesta tvorby, teda od stola s nespracovanou hlinou. Mužský hlas znie z miesta, kde sú kumulované už hotové artefakty. Hoci oba hlasy vychádzajú z iných zdrojov, v priestore sa navzájom prelínajú a zlievajú do jedného zvukového poľa. Vzniká tak nejednoznačná situácia medzi výzvou k tvorbe, vnútorným hlasom objektu, autoritatívnym komentárom a pseudohistorickou interpretáciou. Divák sa nepohybuje medzi dvoma oddelenými informáciami, ale v prostredí ich vzájomného presakovania.
Mystifikácia sa v inštalácii objavuje vo viacerých rovinách. Prvou je neúmyselné deformovanie obrazu zo strany participujúcich subjektov, ktoré plastiky vytvárajú na základe sprostredkovaného podnetu, vlastnej predstavivosti a kultúrne podmienených predstáv.
Ďalšiu rovinu tvorí následná interpretácia týchto výtvorov prostredníctvom odborne znejúceho mužského hlasu, ktorý celé dielo posúva do absurdnej pseudohistorickej polohy. Tretia vrstva vzniká priamo v priestore, kde sa oba hlasy zlievajú a znemožňujú jednoznačne oddeliť tvorivý podnet od interpretačného rámca. Projekt tak otvára otázku, ako sa z fragmentu, náznaku, stereotypu, kolektívnej vedomosti či autoritatívne pôsobiaceho rozprávania môže stať presvedčivý, hoci fakticky neistý obraz.
In the project entitled I Have Been Here for Thousands of Years, the accumulation of objects referring to the female torso, together with sound tracks, addresses the basic mechanisms that may lead to so-called mystification.
According to explanatory dictionaries, the term mystification may be understood as deliberate deception, as being deceived by false information, or as the obscuring of reality. The installation, however, does not work with this concept on the level of conscious misleading, but rather in the subtler register of unintentional distortion, interpretive shift, and imagination activated through listening to stories.
The central idea of the project is distortion, the twisting of a fact, or a situation in which one and the same stimulus breaks down into several possible interpretations. This aspect is conveyed through small clay objects, sculptures of female torsos, and a sound component consisting of two voices heard simultaneously.
The work thus reflects on how the idea of an object is formed on the basis of partial information, cultural experience, collective knowledge, spatial situation, and one’s own imagination.
The small clay sculptures were created as a delegated work by visitors to the exhibition, who were invited to take part in modelling throughout its duration. The essence of this activity was the creation of a specific object based on spoken word.
At the table with prepared lumps of clay, a female voice can be heard speaking to the listener in the first person. The subject never identifies herself explicitly, yet through the manner of self-description, the context of the installation, and the cultural association of the prehistoric Venus with the locality of Moravany nad Váhom, the assumption arises that she is the one speaking. This identification, however, is never explicitly confirmed. It remains a supposition formed by the visitor on the basis of learned images, historical associations, and collective memory.
The basic principle may be compared to the act of listening to a story, in which spoken word activates imagination and each listener creates their own sequence of images. When listening to the same narrative, different people imagine different environments, figures, shapes, or details. In the context of the project, this mechanism is transferred into modelling. A single audio recording becomes a shared point of departure for multiple visual responses, while each sculpture represents a different materialised form of the same, yet factually uncertain, idea.
The second sound track, read by an older male voice, emanates from the area around the table with the finished artefacts. The spoken text is formulated in an expert register and evokes the language of explanation, commentary, or museum interpretation. This voice retrospectively frames the resulting objects and shifts them into the realm of apparent historical or scholarly credibility. The text being read smoothly alternates between fact and fiction, while the boundary between them is not clearly marked. The listener is thus exposed to uncertainty as to whether they are hearing truthful information, fabrication, or a mutual interweaving of the two.
The spatial organisation of the two sound tracks is not accidental. The female voice comes from the site of creation, from the table with unprocessed clay. The male voice sounds from the place where the completed artefacts are accumulated. Although the two voices originate from different sources, they overlap and merge within the space into a single sound field. This creates an ambiguous situation between an invitation to create, the inner voice of the object, authoritative commentary, and pseudo-historical interpretation. The viewer does not move between two separate pieces of information, but through an environment in which they seep into one another.
Mystification appears in the installation on several levels. The first is the unintentional distortion of the image by the participating subjects, who create the sculptures on the basis of a mediated stimulus, their own imagination, and culturally conditioned ideas.
Another level is formed by the subsequent interpretation of these creations through the expert-sounding male voice, which shifts the entire work into an absurd pseudo-historical register. The third layer emerges directly in the space, where the two voices merge and make it impossible to clearly separate the creative stimulus from the interpretive frame.
The project thus opens up the question of how a fragment, hint, stereotype, collective knowledge, or authoritatively sounding narrative can become a convincing, though factually uncertain, image.
According to explanatory dictionaries, the term mystification may be understood as deliberate deception, as being deceived by false information, or as the obscuring of reality. The installation, however, does not work with this concept on the level of conscious misleading, but rather in the subtler register of unintentional distortion, interpretive shift, and imagination activated through listening to stories.
The central idea of the project is distortion, the twisting of a fact, or a situation in which one and the same stimulus breaks down into several possible interpretations. This aspect is conveyed through small clay objects, sculptures of female torsos, and a sound component consisting of two voices heard simultaneously.
The work thus reflects on how the idea of an object is formed on the basis of partial information, cultural experience, collective knowledge, spatial situation, and one’s own imagination.
The small clay sculptures were created as a delegated work by visitors to the exhibition, who were invited to take part in modelling throughout its duration. The essence of this activity was the creation of a specific object based on spoken word.
At the table with prepared lumps of clay, a female voice can be heard speaking to the listener in the first person. The subject never identifies herself explicitly, yet through the manner of self-description, the context of the installation, and the cultural association of the prehistoric Venus with the locality of Moravany nad Váhom, the assumption arises that she is the one speaking. This identification, however, is never explicitly confirmed. It remains a supposition formed by the visitor on the basis of learned images, historical associations, and collective memory.
The basic principle may be compared to the act of listening to a story, in which spoken word activates imagination and each listener creates their own sequence of images. When listening to the same narrative, different people imagine different environments, figures, shapes, or details. In the context of the project, this mechanism is transferred into modelling. A single audio recording becomes a shared point of departure for multiple visual responses, while each sculpture represents a different materialised form of the same, yet factually uncertain, idea.
The second sound track, read by an older male voice, emanates from the area around the table with the finished artefacts. The spoken text is formulated in an expert register and evokes the language of explanation, commentary, or museum interpretation. This voice retrospectively frames the resulting objects and shifts them into the realm of apparent historical or scholarly credibility. The text being read smoothly alternates between fact and fiction, while the boundary between them is not clearly marked. The listener is thus exposed to uncertainty as to whether they are hearing truthful information, fabrication, or a mutual interweaving of the two.
The spatial organisation of the two sound tracks is not accidental. The female voice comes from the site of creation, from the table with unprocessed clay. The male voice sounds from the place where the completed artefacts are accumulated. Although the two voices originate from different sources, they overlap and merge within the space into a single sound field. This creates an ambiguous situation between an invitation to create, the inner voice of the object, authoritative commentary, and pseudo-historical interpretation. The viewer does not move between two separate pieces of information, but through an environment in which they seep into one another.
Mystification appears in the installation on several levels. The first is the unintentional distortion of the image by the participating subjects, who create the sculptures on the basis of a mediated stimulus, their own imagination, and culturally conditioned ideas.
Another level is formed by the subsequent interpretation of these creations through the expert-sounding male voice, which shifts the entire work into an absurd pseudo-historical register. The third layer emerges directly in the space, where the two voices merge and make it impossible to clearly separate the creative stimulus from the interpretive frame.
The project thus opens up the question of how a fragment, hint, stereotype, collective knowledge, or authoritatively sounding narrative can become a convincing, though factually uncertain, image.
foto: Zuzana Branišová