konferencia Lidské, mimo-lidské, nelidské
Katedra filozofie a humanitních studií Filozofické fakulty Univerzity Jana Evangelisty Purkyně v Ústí nad Labem, Česká Společnost pro estetiku a Slovenská asociácia pre estetiku
9. - 10. októbra 2025
Abstrakt
Príspevok sa zaoberá prepojením konceptu pešej estetiky, chápaného ako vedomý presun a pohyb v prostredí, so súčasným umením orientovaným na vzdelávanie. Pešia estetika je predstavená ako umelecká a edukačná forma, ktorá využíva chôdzu ako médium percepcie, kritickej reflexie a participatívnej intervencie do priestoru. V pedagogickom kontexte je chôdza považovaná za nástroj podporujúci rozvoj situovaného a telesne ukotveného poznania a učenia, ktoré vznikajú priamo v interakcii s prostredím.
Teoretický rámec príspevku definuje pojem chôdze prostredníctvom esejí Michela de Certeaua (The Practice of Everyday Life), ktorý tematizuje taktiky každodenného pohybu v urbánnom priestore a prostredníctvom úvah Rebeccy Solnit (Wanderlust. A History of Walking), sledujúcich kultúrne, politické a historické kontexty chôdze. Tieto prístupy umožňujú chápať chôdzu ako formu aktívneho vzťahovania sa k priestoru a ako spôsob jeho symbolického a sociálneho prepisovania.
V nadväznosti na tieto koncepty text pracuje s pojmami situované poznanie a situované učenie. Situované poznanie je rámcované úvahami Donny Haraway (Situated Knowledges), ktoré zdôrazňujú parciálne perspektívy, telesnú ukotvenosť a lokalizovaný charakter vedomostí, vznikajúcich vždy v konkrétnych vzťahoch medzi telom, prostredím a poznávaným objektom. Tento epistemologický rámec je ďalej rozvíjaný konceptmi kritickej pedagogiky bell hooks (Teaching to Transgress), ktorá chápe učenie ako proces zakorenený v telesnej skúsenosti a emancipačnej praxi. Pojem situované učenie je definovaný prostredníctvom textov Jean Lave a Etienna Wengera (Situated Learning. Legitimate Peripheral Participation), doplnených reflexiami Colina Warda (Talking Schools), poukazujúcimi na význam bežného prostredia, každodennej skúsenosti a autonómie vo vzdelávacích procesoch mimo formálnych vzdelávacích inštitúcií.
Význam telesne ukotvenej skúsenosti v rámci procesu učenia je v texte naznačený aj v kontexte somaestetiky Richarda Shustermana (Thinking Through the Body), ktorá poukazuje na neoddeliteľné prepojenie myslenia a pohybu v priestore, ktoré sa stáva aktívnym nástrojom estetickej skúsenosti a učenia sa. O poznaní, ako o telesnej interakcii s prostredím hovorí aj sociálny antropológ Tim Ingold, ktorý chápe poznanie ako neustály pohyb, „postupovanie vpred“.
Analytická časť príspevku sa venuje príkladom peripatetických umeleckých a edukačných projektov, v ktorých chôdza funguje ako rámec participatívneho učenia a kolektívneho skúmania priestoru. Platforma Walking Landscapes od Maj Horn pracuje s chôdzou ako s otvoreným kurikulárnym rámcom, ktorý spája umelecký výskum a zdieľanú skúsenosť miesta. Participatívne prechádzky Wilfried Hou Je Bek rozvíjajú chôdzu ako performatívnu a sociálnu udalosť, v ktorej sa učenie odohráva prostredníctvom pozorného vnímania, rozhovorov a dočasných komunít vznikajúcich počas vychádzky. Projekty platformy Elastic City využívajú chôdzu ako nástroj neformálneho vzdelávania a kritického čítania mesta. Kolektív Wrights & Sites pracuje s experimentálnymi formami prechádzok a narúšaním zaužívaných spôsobov orientácie v priestore.
Príkladom vyučovania prostredníctvom chôdze je koncept Walking Curriculum od Gillian Judson chápajúcej chôdzu ako imaginatívnu a telesne ukotvenú vzdelávaciu prax. Dwayne Donald konceptualizuje chôdzu krajinou predkov ako edukačný proces založený na vzťahovosti, pamäti a zodpovednosti voči miestu. Francesco Careri zaviedol chôdzu ako systematický nástroj vzdelávania architektov. Vďaka chôdzi sa architekti učia čítať, interpretovať a nanovo uvažovať o konkrétnej lokalite.
Uvedené prístupy poukazujú na potenciál telesne ukotvenenej skúsenosti ako nástroja rozvoja zmyslovej citlivosti, environmentálneho povedomia, vzťahovej a etickej reflexie miesta, zakorenenej v historických a kultúrnych súvislostiach.
Cieľom príspevku je reflektovať pešiu estetiku ako interdisciplinárny rámec umeleckej a edukačnej praxe a poukázať na chôdzu ako médium situovaného, telesne ukotveného a participatívneho učenia a poznania.
Kľúčové slová:
pešia estetika; situované poznanie; situované učenie; telesne ukotvená skúsenosť; participatívne učenie; radikálna pedagogika; peripatetické umelecké projekty; participatívne umenie, umenie ako vzdelávanie