Infinity
2016, sklo, hlina, pracovný stôl MM
Inštalácia Infinity je vysporiadaním sa so smrťou blízkeho človeka.
Suchá kôpka hliny na pracovnom stole poukazuje ako na fyzickú neprítomnosť, tak aj na istý spôsob blokovania tohto miesta, na obmedzenie jeho ďalšieho používania.
Princíp wardovej skrinky, použitý ako hlavný prvok inštalácie, pomáha metaforicky vyjadriť nekonečnosť či nesmrteľnosť duše. Spontánny vznik mikroklímy vnútri skleneného hranola vytvoril akýsi svet vo svete extistujúci nezávisle od svojho okolia. Klíčenie, rast a zánik sa cyklicky opakovali v intervale jedného roka, kým nenastal čas stôl uvoľniť...
Dielo Infinity pracuje s komornou in-situ inštaláciou, ktorá využíva Wardovu skrinku (historický prostriedok na transport a udržiavanie rastlín) ako nositeľa konceptu večnosti a cyklicity. Transparentná nádoba vymedzuje priestor pre život, no zároveň evokuje jeho krehkosť a pominuteľnosť. Rastlina uzatvorená vo vnútri, obklopená hlinou rozsypanou po stole, sa stáva metaforou neustáleho kolobehu zrodu, rastu a zániku.
Práca reflektuje osobnú stratu – smrť blízkeho kolegu a priateľa – prostredníctvom vizuálne subtilného, no významovo vrstveného gesta. Rastlina v sklenenej nádobe prežíva v kontrolovanej mikroklíme, v priestore medzi životom a pamäťou. Dielo tak balansuje na hrane medzi intímnou spomienkou a univerzálnou otázkou ľudskej existencie.
Infinity tematizuje smrť nie ako koniec, ale ako súčasť večného cyklu prírodného poriadku. Je akousi meditáciou o plynutí času, o trvaní i efemérnosti.
Suchá kôpka hliny na pracovnom stole poukazuje ako na fyzickú neprítomnosť, tak aj na istý spôsob blokovania tohto miesta, na obmedzenie jeho ďalšieho používania.
Princíp wardovej skrinky, použitý ako hlavný prvok inštalácie, pomáha metaforicky vyjadriť nekonečnosť či nesmrteľnosť duše. Spontánny vznik mikroklímy vnútri skleneného hranola vytvoril akýsi svet vo svete extistujúci nezávisle od svojho okolia. Klíčenie, rast a zánik sa cyklicky opakovali v intervale jedného roka, kým nenastal čas stôl uvoľniť...
Dielo Infinity pracuje s komornou in-situ inštaláciou, ktorá využíva Wardovu skrinku (historický prostriedok na transport a udržiavanie rastlín) ako nositeľa konceptu večnosti a cyklicity. Transparentná nádoba vymedzuje priestor pre život, no zároveň evokuje jeho krehkosť a pominuteľnosť. Rastlina uzatvorená vo vnútri, obklopená hlinou rozsypanou po stole, sa stáva metaforou neustáleho kolobehu zrodu, rastu a zániku.
Práca reflektuje osobnú stratu – smrť blízkeho kolegu a priateľa – prostredníctvom vizuálne subtilného, no významovo vrstveného gesta. Rastlina v sklenenej nádobe prežíva v kontrolovanej mikroklíme, v priestore medzi životom a pamäťou. Dielo tak balansuje na hrane medzi intímnou spomienkou a univerzálnou otázkou ľudskej existencie.
Infinity tematizuje smrť nie ako koniec, ale ako súčasť večného cyklu prírodného poriadku. Je akousi meditáciou o plynutí času, o trvaní i efemérnosti.
The installation Infinity is a way of coming to terms with the death of a loved one.
A dry mound of soil on a work desk points not only to physical absence, but also to a kind of blockage — a disruption of the space’s former function, a limitation of its continued use.
The principle of the Wardian case, used as the central element of the installation, serves as a metaphorical tool to express the idea of infinity or the immortality of the soul. The spontaneous formation of a microclimate inside the glass prism created a world within a world — one existing independently of its surroundings. Germination, growth, and decay cycled continuously over the course of a year, until the moment came to clear the table…
Infinity takes the form of a quiet in-situ installation that employs a Wardian case (a historical device for transporting and maintaining plants) as a vessel for concepts of eternity and cyclicality. The transparent container defines a space for life, while also evoking its fragility and transience. The plant enclosed within, surrounded by soil scattered across the desk, becomes a metaphor for the perpetual cycle of birth, growth, and decay.
The work reflects a personal loss — the death of a close colleague and friend — through a visually subtle yet conceptually layered gesture. The plant, surviving in a controlled microclimate within the glass case, inhabits a space between life and memory. The piece thus hovers on the threshold between intimate remembrance and the universal question of human existence.
Infinity does not depict death as an end, but rather as part of nature’s eternal cycle. It is a meditation on the passage of time, on permanence and ephemerality.
A dry mound of soil on a work desk points not only to physical absence, but also to a kind of blockage — a disruption of the space’s former function, a limitation of its continued use.
The principle of the Wardian case, used as the central element of the installation, serves as a metaphorical tool to express the idea of infinity or the immortality of the soul. The spontaneous formation of a microclimate inside the glass prism created a world within a world — one existing independently of its surroundings. Germination, growth, and decay cycled continuously over the course of a year, until the moment came to clear the table…
Infinity takes the form of a quiet in-situ installation that employs a Wardian case (a historical device for transporting and maintaining plants) as a vessel for concepts of eternity and cyclicality. The transparent container defines a space for life, while also evoking its fragility and transience. The plant enclosed within, surrounded by soil scattered across the desk, becomes a metaphor for the perpetual cycle of birth, growth, and decay.
The work reflects a personal loss — the death of a close colleague and friend — through a visually subtle yet conceptually layered gesture. The plant, surviving in a controlled microclimate within the glass case, inhabits a space between life and memory. The piece thus hovers on the threshold between intimate remembrance and the universal question of human existence.
Infinity does not depict death as an end, but rather as part of nature’s eternal cycle. It is a meditation on the passage of time, on permanence and ephemerality.
