Dnes je. Zajtra bude
2019, Arta, Piešťany
Linda Blahová, Zuzana Branišová, Roman Gajdoš, Lucia Kotvanová, Ema Lančaričová, Erik Michalčík
Nájdená výstava. Jadro umeleckého projektu Dnes je. Zajtra bude
Jadrom a východiskovým bodom umeleckého projektu Dnes je. Zajtra bude je tzv. nájdená výstava, ktorá vznikala na základe voľne prichádzajúcich asociácií. Mnohé priestorové situácie a náhodné zoskupenia predmetov, ktoré zostali v interiéri ako reziduá po minulých nájomníkoch, pripomínali svojou kompozíciou umelecké diela známych umelcov. Rozhodli sme sa preto nezasahovať do priestoru vytváraním nových objektov či umeleckých inštalácií, ale privlastniť si výtvarný jazyk Kabakova, Bourgeois, G. Orozca a i.
Inštalácie a environmenty asociujúce umelecký jazyk a výtvarné postupy „svetových“ umelcov sú zostavené z objektov, ktoré spolu fungujú iba v čase projektu. Temporalita, apropriácia situácií či akt voľby a vyčlenenia môžu viesť k elementárnym otázkam čo je umenie, čo všetko za umenie považujeme, ako umenie vzniká a pod.
Bez konceptu. (Ne)pamäť. (Ne)objekty. Asociácie a hľadanie súvislostí
Do budovy bývalého piešťanského Figara sme neprišli s presne stanoveným konceptom. Skôr sme vchádzali dnu s vedomím, že daný priestor bude disponovať viacerými nánosmi, ktoré zanechala minulosť a ktoré sa stanú východiskom pre spoločný projekt Dnes je. Zajtra bude.
Opustené miestnosti, ponechaný naakumulovaný nábytok, rozličné predmety, ťažko identifikovateľné fragmenty, vyschnuté kvety, zanechané oblečenie na vešiaku v kuchyni... to všetko sú obrazy, ktoré sú typické pre väčšinu opustených prevádzok. Prechádzaním interiéru ma sprevádzal silný pocit už videného, vychádzajúci z dávnejšej prehliadky opustenej administratívnej budovy bývalej TAZ-ky (Trnavské automobilové závody). Akoby konce prinášali vynulovanie charakteristických čŕt, ktoré definovali čisto funkčné priestory kancelárií, výrobní, kuchýň, jedální a tried. Po konci sa vytvorí akási univerzálna situácia majúca zjednocujúci vizuálny charakter. Až jej dekonštrukcia môže odkryť špecifiká miesta a s ním spojenú pamäť.
Práca s pamäťou znamená obrat k minulosti, ktorý niekedy bráni pohľadu do budúcnosti a dokáže značne ovplyvniť aj prítomnosť. O projekte teda zámerne neuvažujem ako o reprezentácii pamäti. Namiesto toho vnímam celý projekt ako situáciu špecifického miesta (situation-specific art) zbavenú času a pamäti.
Procesuálne asociatívne tvorenie a kolektívne autorstvo
Dôležitým momentom je práca na formovaní projektu v zmysle kolektívneho autorstva a bez vopred stanoveného konceptu. Smerovanie projektu ukázala až situácia vnútri, ktorá spontánne spustila asociácie. Tvorili sme ako kolektív v procese; počas chôdze, v pohybe sme vnímali priestor, kde myšlienka jedného participanta automaticky podnecovala uvažovanie ďalšieho. Pracovali sme (a aj pracujeme) s neuzatvoreným konceptom, kde namiesto tradičnej výstavy predstavujeme akúsi intelektuálnu hru založenú na prelínaní umeleckého a neumeleckého, reálneho vs. vymysleného, stabilného a nestabilného.
Vďaka edukačnej vrstve získava projekt Dnes je. Zajtra bude procesuálny charakter; t. j. privlastnené inštalácie (environmenty) sa menia v závislosti od aktuálnej, nepredpokladanej okolnosti modelovanej počas eventov.
-zb-
