Denník tichej práce
Diary of Silent Labor
2025, výšivka, variabilný rozmer
embroidery, variable size
Denník tichej práce, pozostávajúci zo série textilných objektov, je výsledkom dlhodobého, opakovaného performatívneho aktu vyšívania, ktorého cieľom nie je dekorácia, ale záznam. Každý steh sa stáva jednotkou času – fyzicky prítomnou, no vizuálne nenápadnou. Vzniká tak akýsi denník, v ktorom sa namiesto slov zapisujú mikrogestá: opakovanie pohybu, sústredenie, pauzy, dotyk s materiálom. Práca je intímna, tichá, no trváca – podobne ako každodenné činnosti, ktoré sa v našej spoločnosti často odohrávajú mimo zrakového poľa a záujmu verejnosti.
Výsledné objekty sú materiálnymi stopami nemateriálneho času. Ich repetitívna povaha odkazuje na súčasné diskusie o fyzickom rytme, manuálnej práci, ale aj o udržateľnosti, starostlivosti a pomalosti v kontraste k produktivite, viditeľnosti a spektakulárnosti.
Inštalácia sa vedome vyhýba centrálnej prezentácii. Výšivky sú buď usporiadané do línie s textovými fragmentmi, alebo rozptýlené v priestore – pri podlahe, v kútoch, na hranách stien. Pracujú s prvkom takmer úplného splynutia s prostredím, čím vytvárajú situáciu, v ktorej si divák/čka musí „nastaviť zrak“ a znížiť tempo vnímania. Týmto gestom sa dielo tematicky aj formálne zapisuje do širšieho rámca diskusie o neviditeľnosti – nie ako strate, ale ako stratégii, tichom odpore alebo gestu sústredenia sa na jemné, často prehliadané vrstvy skutočnosti.
Výsledné objekty sú materiálnymi stopami nemateriálneho času. Ich repetitívna povaha odkazuje na súčasné diskusie o fyzickom rytme, manuálnej práci, ale aj o udržateľnosti, starostlivosti a pomalosti v kontraste k produktivite, viditeľnosti a spektakulárnosti.
Inštalácia sa vedome vyhýba centrálnej prezentácii. Výšivky sú buď usporiadané do línie s textovými fragmentmi, alebo rozptýlené v priestore – pri podlahe, v kútoch, na hranách stien. Pracujú s prvkom takmer úplného splynutia s prostredím, čím vytvárajú situáciu, v ktorej si divák/čka musí „nastaviť zrak“ a znížiť tempo vnímania. Týmto gestom sa dielo tematicky aj formálne zapisuje do širšieho rámca diskusie o neviditeľnosti – nie ako strate, ale ako stratégii, tichom odpore alebo gestu sústredenia sa na jemné, často prehliadané vrstvy skutočnosti.
Diary of Silent Labor, consisting of a series of textile objects, is the result of a long-term, repetitive performative act of embroidery.
The goal is not ornamentation, but recording. Each stitch becomes a unit of time—physically present, yet visually subtle. What unfolds is a diary not written in words, but in microgestures: repeated motion, pauses, touch, and attention. The work is intimate, quiet, but enduring—much like everyday actions that often take place beyond the field of vision and social recognition.
These textile pieces are material traces of immaterial time. Their repetitive nature speaks to current debates around physical rhythm, manual labor, and slow practices in contrast to productivity, visibility, and spectacle. Themes of care, sustainability, and presence are woven into the very structure of the work.
The installation intentionally avoids central or dominant positioning. The pieces may be displayed in a linear sequence with short text fragments or scattered throughout the exhibition space—along edges, near the floor, or in corners. Their nearly seamless blending into white walls invites a shift in perception, slowing down the viewer’s gaze. Through this spatial gesture, the work enters the wider conversation around invisibility—not as loss, but as strategy, quiet resistance, and a method of tuning into the subtle, often overlooked layers of reality.
The goal is not ornamentation, but recording. Each stitch becomes a unit of time—physically present, yet visually subtle. What unfolds is a diary not written in words, but in microgestures: repeated motion, pauses, touch, and attention. The work is intimate, quiet, but enduring—much like everyday actions that often take place beyond the field of vision and social recognition.
These textile pieces are material traces of immaterial time. Their repetitive nature speaks to current debates around physical rhythm, manual labor, and slow practices in contrast to productivity, visibility, and spectacle. Themes of care, sustainability, and presence are woven into the very structure of the work.
The installation intentionally avoids central or dominant positioning. The pieces may be displayed in a linear sequence with short text fragments or scattered throughout the exhibition space—along edges, near the floor, or in corners. Their nearly seamless blending into white walls invites a shift in perception, slowing down the viewer’s gaze. Through this spatial gesture, the work enters the wider conversation around invisibility—not as loss, but as strategy, quiet resistance, and a method of tuning into the subtle, often overlooked layers of reality.
in every pattern, something unseen * I don't decorate - I record * the hand knows what the mind keeps quiet * invisible does not mean without trace * thread - touch - time * a silence that remains * a memory without words * time doesn't pass here, it settles *
